Starena sa chcela otočiť na posteli. Telefón ležal na kraji stolíka, dočiahnuť naň nebola šanca. Tak rada by počula hlas vnuka, vnučky, detí, ktoré nadovšetko milovala. A smädilo ju. Bože, ako veľmi bola vysmädnutá – v ústach vyprahnutá púšť, drevený jazyk skoro necítila. Kam ju to zavreli? Tu má dožiť svoje posledné dni?

„Sestraaaa…“ zvolala sotva počuteľne.
Nič.

„Sestrička, prosím vás…“ Hlas sa jej zlomil.

„Čo tu škriekate, pani?? Chcem spať, tak ma láskavo prestaňte rušiť!“
Ozvalo sa z vedľajšej postele.

Stíchla.
Nech tu aj zomriem, pomyslela si.

Vtom vstúpila sestra do miestnosti. Anežka s nádejou zdvihla ruku posiatu stareckými škvrnami a modrinami od infúzií.

„Pani Belická, potrebujete niečo?“ spýtala sa, na pomery zariadenia nezvyčajne láskavo.

„Vodu… len troška vodičky napiť by som rada…“

Sestra Eva pristúpila k polohovateľnému lôžku, pridvihla starene hlavu a podržala jej pohár pri popraskaných perách. Uľavilo sa jej, dokonca chytila sestričku za ruku.

„Prosím, ešte môj mobil, nedočiahnem na svoj telefón. Deťom by som chcela…“

Eva podala vytúžený mobil. Chudera stará. Koho už zaujíma človek nad hrobom, prebehlo jej mysľou. Poznala ich veľa. Babičiek i starkých, ktorých ich synovia a dcéry doviezli k nim do domova s prísľubom, že sa po nich zasa vrátia. Že si ich raz znova odvezú domov, keď bude lepšia situácia, iné možnosti, viac času. Väčšinou tu už ostali dožiť. Niekto si navykol, niekto len apaticky prijímal opateru, iní odišli až nečakane rýchlo. Nezmierili sa. Neprijali samotu.

Anežka stisla gombík na mobile. Pod číslom štyri mala uloženú vnučku.
Cŕn, cŕn, cŕn – telefón vyzváňal nekonečne dlho. Nechala ho zvoniť, bola trpezlivá.

„Haló? Stará mama? Čo sa deje?? Dnes sme už spolu predsa hovorili…“
Ozval sa podráždený hlas z druhej strany.

„Viem, Livka moja, viem… len som ti chcela…“

„Och, nemôžem teraz! Práve parkujem a bežím na rodičko, zajtra ti zavolám, sľubujem.“

Lívia zavolala pozajtra. V ten deň si už čas nenašla.
Volaná stanica je nedostupná…

Pocítila pri srdci tupú bolesť.

Na vrchu krabice s vecami po zosnulej ležal čierny, tlačítkový telefón.