Blížil sa koniec roka. Krúžky dymu po jednom vypúšťal z okna kuchyne, kde zvykli fajčievať spolu. Prvý Silvester bez nej. Prvýkrát po tridsiatich rokoch sa zobudí na nový rok v starom panelákovom byte celkom sám. Čuvač, ktorého chovali posledné desaťročie, sa pominul už vlani. Ostal po ňom pelech v rohu izby, donedávna obývanej jeho ženou. Miestnosť, preplnená kadečinami z rôznych kútov sveta, pôsobila chaoticky, no nepopierateľne čarovne. Na okne visel lapač snov, nad posteľou veľká tapiséria so stromom života. Police obrovskej knižnice z prírodného dreva obsahovali okrem kníh plných mystiky aj sošky bohov a bohýň a rôzne rituálne artefakty. Maliarsky stojan zdobil nedokončený obraz hviezdnej oblohy. Nevyžehlené oblečenie ležalo na stoličke, ako nakoniec večne.

Vždy, keď vošiel do tej miestnosti, pocítil jej prítomnosť… alebo si len myslel, že ju cíti. Tajne dúfal, že sa mu spoza chrbta ozve zvonivý, občas až drzý smiech. On jej hlas miloval. Bolo v ňom cítiť nekonečnú chuť žiť, energiu, ktorú človek dostáva do vienka. Bolesť si prežil krátko a intenzívne v to sinavé ráno. Akoby mu srdce prebodol ostrý šíp. Šokovalo ho to? V kútiku duše s tým už dlhšie vnútorne počítal. Snažil sa na to pripraviť tak, ako sa len dá pripraviť na odchod milovaného človeka.

Mysľou skĺzol ku dňu, keď sa spoznali. Sedela na múriku hradieb, pod bradou husle, čierne vlasy jej padali do tmavých očí. Výraz nespútaný, divý, ako cigánska hudba, ktorú hrala prirodzene a dravo. Bolo jasné, kde sú jej korene, hoc pleť nebola snedá, skôr alabastrová. Oheň v očiach, ktorý nehasol. Pristavil sa pri skupinke mladých muzikantov v tínedžerskom veku. Tridsaťročný učiteľ matematiky, skôr usadnutý a pokojný, sa o chvíľu točil vo víre tanca s touto divožienkou. Energicky odložila hudobný nástroj a drzo mu pozrela do očí – výzva, ktorú nebolo možné odmietnuť. Deň neskončil večerom.

Nasledovala horúca noc a po pár dňoch si vzal Sofiu za manželku. Opustila chatrč na predmestí, kde sa tlačila so svojou mnohopočetnou rodinou, a nechala starý život za sebou. Nevedel, či ju vytiahol, alebo si ju len vzal. Strávili spolu pekné roky… Občas mal síce pocit, že mu niečo tají, niečo zahmlieva, no neriešil nič. Nič neskúmal, napĺňala ho, hoc nemal istotu. Ostali bez detí, Sofia po nich netúžila a Šimon vyhovel jej prianiu. Žiť po jej boku, i keď bez potomkov, mu stálo za to.

V to tiché, zahmlené ráno bolo zrazu všetko inak. Z vstavanej skrine v predsieni zmizol cestovný kufor a tiež pár kusov Sofiinho zimného oblečenia. Šimon sa dotkol prázdneho miesta, kde ešte včera ležali staré husle a ošúchané tarotové karty. Pocítil niečo ako trpkosť, pochopil, že spoločná cesta životom je na konci. Jeho krásna žena, ktorej vlasy už boli tiež popretkávané sivou farbou, ubzikla, hoc jej dal, čo vedel. Nezostala nič dlžná povesti svojich horkokrvných predkov. Netušil, či sa niekedy vráti, a nechcel si priznať, že by jej aj tak otvoril dvere. V tom tichu sa Šimon rozhodol zostať – len on a spomienky, ktoré nebolo možné zachytiť. Pohľad mu opäť padol na miesto po husliach, ktoré zívalo prázdnotou.