Na tvári  vnímala  jemný vietor.  Hladkal  a hral sa s neposednými vlasmi.  Milovala ten les. Milovala jeho vôňu, farbu, opar ticha ktorý ju ovanul len čo vkročila medzi bujnú zeleň. Bol to chrám, útočisko, krajina spomienok na čarovné detstvo. Máj bolo cítiť v každom nádychu, vtáci bujaro oslavovali príchod jari a nového života. Srdce sa rozbúchalo radosťou nemajúcou  konkrétnu príčinu.  Telo akoby zrazu viedla neviditeľná sila a hruď zaplavil nával blaženosti. Je toto Boh? Prebleslo jej ešte mysľou… Ďalšie slová sa rozpustili a slasť sa rozliala aj v hlave. Sadla si na lavičku v nemom ponorení do tej nádhery. Zostalo len hlboké vedomie že všetko je vyriešené, zaopatrené, láskavé, bezpečné.  Žiara ktorej súčasťou bola, obsahovala všetky javy prepletené vzájomne do seba, aj najmenšie oddelenie sa stratilo. Stromy, veci, vtáci v korunách, bežci so psami, minulosť aj budúcnosť toto všetko tvorilo jeden kompaktný žiariaci celok. Netušila koľko času prešlo keď sa z priestoru vynorila myšlienka a pomaly ju vtiahla späť do kontúr tela. S uvedomením toho čo prežila ju zachvátil spontánny smiech. Nemal dôvod, len sa dial. Cítila sa ako decko, bezstarostné, nevinné, milované. Okoloidúca rodinka na ňu podozrievavo hľadela. Vstala z lavičky a vykročila smerom k sídlisku. Ľahká ako pierko vo vetre, neskonale vďačná, čistá, slobodná…