S výdychom sadla do mäkkého kresla, stojaceho v rohu kaviarničky na nábreží Dunaja. Viac tam nepôjdem… seriem im na to! Nebudú ma ďalej buzerovať, nedovolím to! Prelomím tú mŕtvolnú stagnáciu, toto bezduché prázdno. Po tvári jej stekali pramienky sĺz a maskara ich sfarbila do čierna. Ivana sa cítila už dlho ako uväznená v kalnej, páchnucej vode. Práca, do ktorej chodila na smeny, ju otupovala. Starostlivosť o dve deti po odchode manžela zobrala posledné zvyšky energie. Túžila sa vrátiť k maľovaniu, ktoré milovala, opäť sa ponoriť do tých zázračných chvíľ a nechať myseľ uletieť do ríše fantázie, ďaleko od povinností všedných, ťaživých dní. V predstavách videla seba samu stojacu na brehu rieky: maliarsky stojan, na ňom plátno, v ruke štetec a vlasy vypnuté dohora… Tá predstava dýchala slobodou… Na tvári jej zahral úsmev. Tresk! Z živého snenia ju vytrhol cinkot rozbitého skla. Čašníčka zakopla o jej kabelku a tácka s kávou letela na zem. Ivana sa strhla a krásne predstavy sa rozleteli ako črepy po zemi. „Pani, tu ste mi to postavili pod nohy! Kadiaľ mám asi chodiť? Teraz to budem musieť zaplatiť za vás.“ Oborila sa na Ivanu, ktorá sa červenala ako paprika. Nerada bola stredom pozornosti a ľudia v kaviarni k nej po tom preslove zvedavo otáčali hlavy. Zdvihla sa a hodila na barový pult päť euro, snáď to tej ženštine zalepí hubu. Kráčala pomaly okolo Dunaja a do mysle jej opäť padli mraky márnosti. Božemôj, čo som to spravila? Som bez práce, mám padáka… Z čoho zaplatím najbližšie účty? Z čoho kúpim deckám oblečenie na zimu? Srdce jej zovrela stará, známa úzkosť a v žalúdku pocítila tlak. Nikdy sa neuživím umením, je tisíc lepších, nikdy sa mi nepodarí preraziť, nemá to zmysel. Odprosím šéfa, nejako to zvrátim. Vykročila smerom k nenávidenému pracovisku s výrazom porazeného. Je to tak, vytúžená zmena nepríde. Prechádzala cez hlučnú ulicu. Jej dôvera v samú seba bola príliš slabá na to, aby našla odvahu zariskovať. Škripot bŕzd a tupý náraz. Telo vyletelo do vzduchu, zacítila obrovskú bolesť a potom nastalo ticho. „Pani Martoňová, haló, prebuďte sa…“ Oči rozlepila s nadľudským úsilím. Okolo nemocničná izba, lekár a svokra s deťmi stojacimi okolo postele. „Ivana, dievča, tak sme sa báli, si celá zlámaná, ale žiješ… vďaka Bohu, žiješ!“ „Mamička, mamička, ty si nezomrela? Prosím, že nezomrieš, že nás neopustíš?“ fňukala mladšia Anička. „Nie, nikam nejdem, zlatko… budem v poriadku,“ odpovedala tíško a natiahla k nej doráňanú ruku. Hlas mala v určitom zmysle až podivne pevný, odhodlaný. Predral sa však z hrdla  s úsilím. V hrudi pocítila neočakávanú, extatickú radosť. Akoby jej v srdci tancoval divoký oheň nebojácnosti a úľavnej slobody. Zrazu cítila, že to zvládne. Vedela, že do studenej fabriky viac nevkročí. Prekročila pomyslenú hranicu, za ktorou sa strach z bežných vecí rozpadá a na prvé miesto sa dostáva plán duše. Vedela, že bude maľovať a o všetko je postarané…