Čo som sa nahľadala, čo som sa naprosila,
čo som sa nažiadala, kvílila, kde ťa mám?
A nakoniec sa vo mne prebudila sila
a odhalila zvoľna, že telo je len rám.

Radosť mi srdce zviera; všetko sa odkrýva,
a viem už celkom presne: Boh v nebi nebýva.
Bohom sú hory, lesy, bohom je more, chrám,
aj najtemnejšie veci, a Bohom si ty sám.

Pre koho písať básne? Pre teba, jediná;
otváram oči, žasnem — si vo mne, nevinná.
Si milosrdné dobro; si všade — von i v nás; 
bárs zápasiť mám s obrom, on neskriví mi vlas.

Si kdesi za slovami, ťažko ťa opísať;
kto prebudí sa v tebe, nikdy už nechce spať.
Milujem ťa tak vrúcne, si vo mne vyrytá
a hoc raz telo stratím, zostávaš, neskrytá.

SLOBODA

Neprahnem viac po pochvale, nermútim sa pre hanu, 
všetky prieky, smiešne, malé, jak dym zaraz odvanú. 
Netreba mi vítať hostí, hľadať v dave útechu, 
nežobroním po radosti, nehľadám v nej potechu.

Netrápi ma čo sa stane, nezžieram sa za včera,
nespínam už v prosbe dlane, nechcem ničiť súpera.
Neukážem viacej prstom, čia je vina, aký trest,
netlčiem si o múr hlavu, za nejaký hlúpy rest.

Voľne, voľne sa mi dýcha, k najvyššiemu vnorená.
Stratila sa hanba, pýcha, rozpadli sa bremená.
Zmizli dakde túžby tela, netúži viac, iba je.
Do jedného stmelili sa všetky bytia koľaje.

Vďačná som za toto ticho, vďačná som za tento raj.
Za ten vánok, ktorý dušu, naplnil až po okraj.
Za to že sa okraj stratil, rozpustili hranice,
a v tom bytí, ktoré žijem, vnímam iných tisíce.

PROSBA 

Mám strach že navždy stratíš sa mi, že svojim hlúpym konaním
stratím tú pôdu pod nohami, to najdrahšie že poraním.
Mám strach, že naraz príde chvíľa, kedy sa všetko zastaví
už nechcem ani zaspomínať, no neviem, či to nespravím.

Vyhýbať chcem sa túžbam hriešnym, vyhýbať chcem sa nástrahám,
no čím viac túžim nebyť hriešnik, tým hriešnejšia si pripadám.
Neviem už načo by som žila, keby si sa mi stratila, 
bo môj život pred prebudením... sťa by som ani nežila.

Na oltár tvoj ti obetujem všetko to na čom záleží,
len tvoj hlas nech už navždy čujem , len tebe celá náležím.
Na oltár zaraz položím ti, všetko to na čom lipnem dnes
a oddaná len tebe bežím, tak vďačná, že mám toľkú česť.

Že si sa vo mne prebudila po miliardách vtelení,
a nahliadnuť mi dovolila, tam skadiaľ všetko pramení.
Len prosím, buď vždy blahosklonná, ty tvorca všetkých vesmírov. 
Bo hoc túžim byť čistá, rovná, stále ma púta tisíc snov.

PADAJÚCE OKOVY

Som priezračnosťou večnej prítomnosti,
som čistým, sladkým stavom bez mysle,
tak spočinúť si moje srdce volí,
tá milosť každú túžbu odtisne.

Ísť hlbšie, hlbšie k nekonečnu,
vnímať ťa, Bože, v každom stvorení
a v odovzdaní prijímať, čo nadelíš mi ešte,
vždy cítiť, kde tá voľnosť pramení.

Vidím to teraz jasne a jednoducho, sviežo,
kde je môj domov, k čomu náležím.
A všetky priania razom moc tu tratia,
dnes najvyššie si volím – k „NADJA“ pobežím.

Slobodná v tomto bytí, okovy spadli zaraz,
prostá od hriechov sveta, vybledla vina, strach,
vo vánku blahosklonnom obraciam oči k tebe,
tak skončila sa pieseň, tu zmyl sa sveta prach.

Všetko svoj zmysel malo, aj cesta krkolomná,
doviesť ma k tebe mala, ku tvojej prostote.
A všetko, čo som kedy za drahé pokladala,
rozpúšťa svoje putá vo večnom živote.