BEZPEČNÉ
 
Svetlé a jasné sú tie roky, čo kráčaš pri mne životom,
k nim patria pády, vzlety, skoky; nič nenecháme na potom.
Prežiť chcem s tebou všetky letá, čo Boh nám ešte nadelí
a nevadí že nie vždy smiech je, že nie sme stále veselí.

Keď si ma našiel opustenú, sklamanú, plnú horkosti,
a utieral mi slzy dlaňou, počúval bôle, starosti,
čistil mi dušu rozháranú, jak zanesený riečny tok,
hoc vedel, že mi v peklách hrajú, nemal strach spraviť ďalší krok.

Nikto mi nedá, čo ty dávaš, nikto ma tichú nečuje,
nikto ma takto nemiloval, bárs vravel, že ma miluje.
V nikoho som tak neverila, jak verím v teba, verím v nás
a hoc som občas viac než divá, vybrala by som teba zas.

To najdrahšie, čo v srdci horí, dar z neba, čo som dostala,
tie dva prekrásne ľudské tvory s iným mužom bych nemala.
A stále hreje večný plameň, čo naše ústa zažali,
bezpečné teplo tvojich ramien a vždy ma schová, zahalí.

Len prosím nikdy neodchádzaj, bárs vieš že ja mám tisíc chýb
a neraz zatnem do živého, jak keď do srdca strelí šíp.
Len drž ma pevne, odhodlane po celých stovkách vtelení,
našli sme spolu bránu k raju, kde božia láska pramení.

KRÍZA STREDNÉHO VEKU
 
Počítaš vrásky, vlasy, kilá… 
Už nie si krásna, si len milá. 
Kráčaš si v dave, priemerná,
cítiš sa neviditeľná.

Kde je to: „slečna, príďte, prosím…“,
netušíš, čo chceš, nevieš, kto si.
A letia týždne, letia roky,
hrubne ti driek a rastú boky. 

Premýšľaš, kam sa vlastne strácaš…
Čia je to vina, koho to práca?
Čo si to žila? Kam to speje?
Topíš sa v chvíľach beznádeje.

Tak ešte rýchlo, rýchlo nahnať
a milovať, až príde závrat,
dokázať si že zato stojíš,
len prázdnoty sa strašne bojíš. 

Bojíš sa, že sa celkom zmažeš,
víno dnes piješ, vodu kážeš… 
A neješ, šminky, veľa cvičíš,
bolí to, keď si dušu ničíš. 

No potom príde jedno ráno, 
v ňom sama sebe povieš „áno“.
Toto som ja, a tak som celá,
tých sebaklamov bolo veľa. 

V údive pozrieš do zrkadla, 
div, že ti slza nevypadla…
Vo svojich očiach vidíš všetko;
bolesť i múdrosť dávnych predkov.

Vidíš v nich čisté malé dievča,
čo sa mu mnohé veci priečia.
Vidíš v nich umelca i matku,
vdychuješ túto chvíľu sladkú. 

Len tichá radosť srdcom tečie, 
zrazu necítiš nebezpečie,
na stav ten nie sú žiadne slová
tu zrodila si sa dnes znova…

Ach, Bože, aká je to voľnosť,
keď k sebe cítiš blahosklonnosť.
Vieš, že si správne utkaná, 
a žitia hra je vyhraná.