ČIERNOBIELA

Až v morku kostí pnutie, chvenie, hľadíme mlčky na seba,
a nikde žiadne uistenie, že strachovať sa netreba...
Že nestratí sa zo dňa na deň a nezmizne to ako sen,
ktorému ráno cestu skráti a vnútro bolieť bude preň.

Ak cítiš tiež tak intenzívne ten oheň, ktorý páli mňa,
a nie som iba pobavením v nudnosti šedej tohto dňa,
tak vnímaš, čo sa vo mne skrýva, nie len to pevné — duše plášť,
a nikdy, nikdy nenahradí tú sladkú trpkosť prázdno , zášť.
	
Nepýtam sa či  budeš vedieť , že k žitiu ti ma potreba
a v očiach mojich zbadáš priezor, ktorým smieš nazrieť do neba,
nechávam život voľne plynúť; som slobodná a divoká,
bo nároky a veľké plány z človeka robia otroka. 

Som stará ako tisíc svetov, vždy som tu bola, budem zas.
Som za smrťou i za životom, v nejednom vášeň púta nás.
Koľko krát si ma takto našiel, koľko krát nemohol ma mať,
a nedalo sa dopriať toho, čo chcelo v oboch vrieť a hrať. 

Som sila, večná, nekonečná, tá, čo to všetko stvorila,
za chabé ľudské sny a priania neprosila a nebila,
no som i telom, mysľou v bázni, v túžbach som občas vnorená.
Podlieham chtíčom ako blázni, raz žhavá som, raz zronená.

Však Boh, čo tvorí, nemám nárok mu z výšky ega pohaniť,
a spravím tisíc ďalších krokov, bárs jak nôž môžu poraniť.
Spája sa vo mne peklo s nebom, čierna a biela, bes i jas.
Tak s kožou na trh smelo kráčam, len objímať môcť teba zas. 

Do dlaní chcem ti vplávať znova, horúcejšia než tisíc láv,
a zaraz stratiť všetky slová, tak či tiež chceš to, prosím, vrav,
nech svet sa trasie, besnie, kvíli a kľudne spadnú nebesá,
priestor sa stratí v tejto chvíli a celé bytie zaplesá.

VODA

Nehľadám prázdne rozptýlenie, tiež nežobroním o city,
však vášeň, ktorá vpred ma ženie, dnes priznám farbu — tou si ty.
Cítim ťa v žilách, pod povrchom a čítam medzi slovami.
Jak keby dlhých tisíc rokov, bolo už dávno za nami.

Akoby sila zvíťazila, tá, čo má v moci sútok riek,
deň za dňom tajne vo mne žila a tkala siete celý vek.
Čím viac sa bránim, viac sa vzpína a mohutnie jej silný tok, 
a len sa obzriem...zaspomínam...a  norím sa v nej ďalší rok.

Viac  nedávam si predsavzatia a nekladiem ti podmienky,
no ak tie čary moc raz stratia, vivat - nech žijú spomienky.
Vo veršoch ľahšie kreslím  slová, čo v sebe nosím spútané.
 A na svet sivý, farby tuhou, maľujem  túžby schované.

Nemám chuť hádať  čo sa stane , so strachom vzhliadať k nebesám
a plakať taktiež nemám v pláne, pre hocčo dnes už neplesám..
Však  jedným som si  viac než istá: čo vesmír chce, to nezmením.
Sama som  voda, divá, čistá, a na náhody neverím. 

Chceš zo mňa načrieť, spiť sa z dlaní a zbozkávať mi kvapky z rias?
Si  v mojom svete, piesní ,  prianí, to v ňom znie naraz hudba v nás.
V slobodnom svete píšeš  mi prstom o tvojich túžbach na telo.
Tým písmom vo mne, pohybom letmým, stotisíc strún sa zachvelo.